Sledujte zodiakálne svetlo

Jarná rovnodennosť prináša spolu s vyrovnaním dĺžky dňa a noci jeden veľmi zaujímavý každoročný úkaz na oblohe. Ak máte možnosť pobudnúť práve v nasledujúcich 14 dňoch niekde na vysočine alebo ešte lepšie vysoko v horách, kde je čistý vzduch a minimálne umelé osvetlenie, rozhodne si ho nenechajte ujsť. Práve v týchto dňoch začína najlepšia viditeľnosť zodiakálneho svetla.

Jarná rovnodennosť prináša spolu s vyrovnaním dĺžky dňa a noci jeden veľmi zaujímavý každoročný úkaz na oblohe. Ak máte možnosť pobudnúť práve v nasledujúcich 14 dňoch niekde na vysočine alebo ešte lepšie vysoko v horách, kde je čistý vzduch a minimálne umelé osvetlenie, rozhodne si ho nenechajte ujsť. Práve v týchto dňoch začína najlepšia viditeľnosť zodiakálneho svetla.

Ako už názov úkazu napovedá, zodiakálne svetlo môžete vidieť v zodiakálnych (zvieratníkových) súhvezdiach. Úkaz nesúvisí ani tak s tými súhvezdiami ako skôr s rovinou ekliptiky (rovina zemskej dráhy), ktorá sa do nich premieta. Ako Slnko prechádza zvieratníkovými súhvezdiami, ekliptika mení v priebehu roku pre daný čas sklon s obzorom. Najväčší uhol zviera ekliptika s obzorom v období jarnej rovnodennosti po západe Slnka a v období jesennej rovnodennosti pred východom slnka. V oblastiach blízko rovníku je zodiakálne svetlo pozorovateľné po celý rok, lebo nikdy nezviera s obzorom tak malý uhol, aby sa stratilo v žiari súmraku či presvetlených aglomerácií.

Zvieratníkové svetlo je slabý žiariaci kužeľ, ktorý vyzerá ako intenzívny lúč nejakej halogénovej lampy svietiacej dohora. Kvôli veľmi nízkemu jasu je nutné na pozorovanie vyhľadať vhodnú lokalitu, ktorá je nielen ďaleko od rušivého svetla mestského pouličného osvetlenia ale tiež v oblasti s čistým vzduchom bez nadmerného obsahu prachových častíc (ktoré sú predovšetkým v priemyslových oblastiach), ktoré svetlo rozptyľujú. Pre porovnanie – jasnosť zvieratníkového svetla je porovnateľná s jasnosťou Mliečnej dráhy.

Príčinou zodiakálneho svetla je rozptyl slnečného žiarenia na miniatúrnych čiastočkách (0,001 – 0,1 mm) medziplanetárneho prachu, ktoré sa nachádzajú v rovine ekliptiky. Ich celková hmotnosť sa odhaduje na 5x1016 kg. Za ideálnych podmienok by sa teda malo podariť pozorovať nielen kužeľ nad západným a východným obzorom, ale súvislý svetelný pás, ktorý križuje Mliečnu dráhu a najjasnejšia je v oblasti blízko Slnka. Takéto podmienky vládnu napríklad na Kanárskom ostrove La Palma alebo vysoko v Chílskych Andách, kde z týchto podmienok plne ťaží profesionálne observatórium Paranal. V týchto svetových lokalitách je možné pozorovať nielen súvislý zodiakálny pás, ale v oblasti jeho stredu sa v „opozícii“ so Slnkom nachádza intenzívna guľová oblasť, tzv. protisvit. Jedná sa v podstate o koncentrovanejšiu oblasť odrazeného slnečného svetla v dôsledku toho, že Slnko leží na opačnej strane oblohy.

Časť zodiakálneho svetla ide pozorovať aj behom úplného zatmenia Slnka. Jednak ako pokračovanie koróny (tzv. F koróna) a tiež ako nazlatlé halo, ktoré obklopuje slnečný (pri zatmení z pohľadu zo Zeme mesačný) disk. Zjavné je to napríklad na víťaznej fotografii ČAM z apríla 2006, ktorú urobili a spracovali Miloslav Druckmüller a Peter Aniol.

S Petrom Komárkom, súčasným vedúcím Hvezdárne barona Artura Krausa v Pardubiciach, sme mali tú možnosť úkaz sledovať v piatok 7. marca 2008. Za zodiakálnym svetlom sme sa vydali na okraj Železných hôr, konkrétne na pole na Ústupkách nad Sečskou priehradou. Aj keď snímkom z La Palmy (či Paranalu) sa naše pozorovanie nevyrovná, bol to skutočne úchvatný zážitok. Obloha bola tak temná, že kužeľ zodiakálneho svetla nebolo možné nezbadať. Na obzore sa bohužiaľ sústavne nachádzala vysoká a stredná oblačnosť, avšak približne od 5° nad obzorom vyššie bola obloha čistá a špice zodiakálneho svetla zasahovali až do otvorenej hviezdokopy Plejády. Snímka, ktorú tu vidíte, urobil Petr Komárek svojím fotoaparátom Practica MTL 5 na klasický film (200 ISO) cez objektív Flektogon 2,8/20. Na zachytenie úkazu mu stačila len 3-minutová expozícia bez nutnosti pointácie.

Ako bolo povedané, zvieratníkové svetlo je asi tak jasné ako Mliečna dráha. Rovnako ako tak ako ju, nejde tento úkaz sledovať behom mesačných nocí. Nanešťastie spln nastal práve 21. marca, teda v dobe rovnodennosti. Avšak vzhľadom k tomu, že jarné zodiakálne svetlo je doménou predovšetkým tej prvej polovice noci (dá sa pozorovať približne 2 hodiny po západe Slnka), tak postačí počkať zhruba do 24. marca, kedy sa Mesiac v dobe pozorovania zodiakálneho svetla bude nachádzať ešte pod obzorom. Od toho dňa nastávajú najpriaznivejšie podmienky pre pozorovanie zvieratníkového svetla až do 8. apríla, kedy už začne Mesiac rušiť večer po západe Slnka, a to priamo v pozorovanej oblasti.

Zdroje:
[1] Velká encyklopedie vesmíru, Josip Kleczek; Academia, 2002

[2] Hvězdářská ročenka 2008, P. Příhoda a kol.; HaP Praha a AVČR, 2007

(P. Horálek)


Autor: Dalibor Hanžl, Expresní astronomické informace, ČR
Preložila: Hana Kapolková