Seriál k 50.výročiu tragédie Vladimíra Komarova - 1.časť

, Autor:
Vďaka Pavlovi Toufarovi, významnému českému popularizátorovi kozmonautiky, sa od dnes môžete začítať do série článkov, ktoré približujú tragédiu smrti Vladimíra Komarova. Od tejto tragédie uplynulo totiž práve 50 rokov.

Prečo musel kozmonaut zomrieť? Loď mala 115 závad, ale Kremeľ nariadil letieť

Chýbali špecialisti, nová loď vykazovala desiatky porúch, rampa nebola pripravená, ale Kremeľ chcel kozmonauta v novej lodi vo vesmíre ihneď. Ruskí experti museli vynechať aj dôležité testy. Pri tých, ktoré sa uskutočnili, sa loď pri návrate rozpadla. Kozmonaut Vladimír Komarov zomrel len preto, aby ZSSR udržal prvenstvo v boji o vesmír.

Pred 50 rokmi, 24. apríla 1967 sa zrútila do Orenburská stepi kabína kozmickej lode Sojuz-1 a v nej zahynul kozmonaut Vladimír Komarov. Bola to prvá tragická havária pri pilotovanom kozmickom lete. A obetí mohlo byť viac.

Bude to prestížny kozmický let

Premiéra novej kozmickej lode 11F615 7K-OK Sojuz s kozmonautom na palube, ktorá mala Sovietom zabezpečiť nová prvenstvo nielen na obežnej dráhe okolo Zeme, ale aj pri Mesiaci, sa odohrala už pod riadením nového hlavného konštruktéra Vasilija Mišina. Nastúpil na miesto legendárneho Sergeja Koroľova, ktorý zomrel v januári 1966 počas operácie nádoru. Po tragickom požiari prvej lode Apollo na rampe kozmodrómu na Myse Canaveral v januári 1967 si Kremeľ začal robiť nádeje, že by mohol získať palmu nového víťazstva pri pilotovanom oblete Mesiaca a možno aj pri pristátí na mesačnom povrchu. Umožniť to mala práve nová kozmická loď, ktorá bola kostrou programu.

Hneď pri jej premiérovom štarte na obežnú dráhu okolo Zeme mal byť svet znovu udivený - počas jediného dňa mali totiž vzlietnuť dve nové kozmické lode - Sojuz-1 s jedným kozmonautom a o pár hodín neskôr Sojuz-2 s trojčlennou posádkou. Prvá loď sa mala k druhej priblížiť a pevne sa s ňou spojiť (preto bola označená písmenom A - aktívny) a potom mali dva členovia trojčlennej posádky v skafandroch preručkovať vonkajším priestorom do druhej lodi. Čo by bolo pre verejnosť nepochybne atraktívnou udalosťou, bolo v skutočnosti dôsledkom toho, že k dispozícii nebolo spojovacie zariadenie s hermetickým vnútorným prielezom. Prestup by preto bol pre oboch členov posádky značne náročný a nepochybne tiež riskantný. Nič iné sa však nedalo robiť. S hermetickým prielezom sovietski konštruktéri nepočítali ani pre vtedy ešte stále chystané pristátie na mesačnom povrchu, kedy mal kozmonaut na obežnej dráhe okolo Mesiaca z materskej lodi 7K-LK do výsadkového modulu LK - a samozrejme neskôr aj staré - takisto preručkovať v skafandri vonkajším priestorom.

Mišin nehovoril pravdu

V podstate až do svojej smrti trval Vasilij misin na tom, že nová loď 7K-OK Sojuz bola dobre pripravená a preverená aj pri bezpilotnej skúške. Akoby neexistovali presvedčivé dôkazy toho, že nešlo o jednu skúšku a že naopak pri všetkých uskutočnených bezpilotných skúškach s označením Kosmos-133 a Kosmos-140 došlo k veľkým technickým problémom a neskôr nezdarom, a že dokonca zlyhala nosná raketa.

Atmosféru dokončovania novej lode a jej príprav k prvému štartu zhoršili tiež značne napäté vzťahy medzi vojakmi, zodpovednými za hlavný kozmonautický oddiel, ktorý spadal pod vrchné veliteľstvo letectva a pod ministerstvo obrany, a medzi civilným sektorom, riadeným ministerstvom všeobecného strojárstva a predstavovaným Vasilijom Mišinom. V konštrukčnej kancelárii OKB-1, ktorú už Mišin plne riadil, a výrobnom závode kozmickej techniky v Podlipkách pri Moskve zostavil práve on zo svojich inžinierov ďalšiu skupinu kozmonautov. Viedol ju skúšobný letec Sergej Anochin a boli v nej inžinieri Bugrov, Dolgopolov, Grečko, Jelisejev, Kubasov, Makarov, Volkov a tiež Timčenko, ktorý bol ale rozhodnutím Mišina neskôr z ďalšej prípravy vyradený.

Už v máji 1966 oznámil Mišin, že posádku dvoch nových lodí pri ich prvom štarte v septembri alebo októbri toho istého roka budú tvoriť Dolgopolov, Jelisejev a Volkov, náhradníkmi budú Anochin, Makarov a Grečko. Od vojakov boli vedúci činitelia OKB-1 ochotní prijať nanajvýš Vladimíra Komarova, ale až niekedy neskôr, ako dodal Mišin, čo veliteľa kozmonautov generála Kamanina doslova nadvihlo zo stoličky. Kričal, že Mišin presadzuje zvláštnu partiu, v ktorej hlavnú úlohu hrá "starnúci muž so skleneným okom", zatiaľ čo vo výcvikovom stredisku a v kozmonautickom oddieli čakajú na svoje kozmické štarty už vycvičení a predovšetkým oveľa mladší profesionálni piloti. Vo svojej drsnej narážke mal Kamanin na mysli Anochina, ktorému bolo už päťdesiatšesť rokov a o oko prišiel pri leteckej havárii, nehovoriac o ďalších zdravotných problémoch, s ktorými sa potýkal.

Vo výcvikovom stredisku pri známom Hviezdnom mestečku bola pritom k dispozícii osemčlenná skupina vybraná tiež pre lety v novej lodi - Gagarin, Komarov, Bykovskij a Nikolajev, ktorí už kozmický krst mali za sebou a spolu s nimi nováčikovia Gorbatko, Chrunov, Voronov a Kolodin. Pôvodne do tejto skupiny patrili od októbra 1965 ešte Popovič, Arťuchin, Matinčenko a Zaikin. Ťažko však hovoriť o ich kompletnom výcviku. Chýbal totiž predovšetkým špeciálny trenažér novej lode, nevyhnutný pre letovú prípravu.

V júli 1966 síce už boli vo Hviezdnom mestečku k dispozícii cvičné makety pilotnej a obytnej časti kozmickej lode 7K-OK, ale bez vnútorného vybavenia, a napríklad montáž optickej sústavy pre simulácie letových situácií postupovala veľmi zvoľna. Trenažér bol totiž Mišinovou zbraňou v jeho spore s vojenským velením výcvikového strediska kozmonautov. Preto jeho dokončenie preťahoval a všelijako zdržiaval. Dokonca odložil dohodnutú návštevu výcvikového strediska, od ktorej si pritom vojenskí kozmonauti, ich inštruktori a nadriadení sľubovali, že prispeje k upokojeniu príliš vypäté situácie. Misin však naopak urýchlil prípravu svojich inžinierov, aby ich presadil k prvému letu v novej lodi.

Pokračovanie článku si budete môcť prečítať už zajtra na vesmir.sk.

Zdroj: http://technet.idnes.cz/kosmonaut-vladimir-komarov-zahynul-vyroci-kosmonautika-sojuz-1-nehoda-13s-/tec_vesmir.aspx?c=A170424_084111_tec_vesmir_kuz

Článok bol uverejnený s láskavým zvolením autora článku, Pavla Toufara.
Preložil: Peter Kráčalík