Milan Halousek, predseda Astronautickej sekcie Českej astronomickej spoločnosti
Michal Václavík, tlačový hovorca Kosmo Klubu, o. s.
Vo štvrtok 27. marca uplynulo už 40 rokov od tragickej smrti prvého kozmonauta sveta Jurija Gagarina. Behom skúšobného letu sa jeho lietadlo MiG-15UTI z doteraz nie veľmi objasnených príčin zrútilo a Jurij Gagarin, ktorý sa ako prvý človek sveta pozrel 12. apríla 1961 do kozmu, zahynul. Spolu s ním zomrel v troskách cvičného stroja aj jeho inštruktor Vladimír Serjogin.
Jurij Alexejevič Gagarin sa narodil 9. marca 1934 v Klušine a roku 1960 sa stal členom prvého dvadsaťčlenného oddielu sovietskych kozmonautov. Po svojom 128 minútovom lete, pri ktorom v kozmickej lodi Vostok-1 obletel Zem, sa stal symbolom sovietskeho dobývania kozmu a bolo mu z „bezpečnostných“ dôvodov zakázané ďalej samostatne lietať. Sovietski vodcovia si totiž boli plne vedomí jeho nedozírnej propagandistickej ceny ako symbolu sovietskej kozmickej prevahy. Naďalej však zostal členom oddielu sovietskych kozmonautov. Stal sa náhradníkom Vladimíra Komarova pre kozmický let Sojuzu-1, pri ktorom Komarov zahynul, a bol zaradený aj do skupiny sovietskych kozmonautov, ktorí sa pripravovali na let na Mesiac.
Návrat do kozmu však bol v jeho prípade veľmi nepravdepodobný. A nebolo to len kvôli jeho propagandistickej hodnote. Po niekoľkých rokoch cestovania po svete plnom recepcií, jedla a alkoholu už to nebol ten mladý pilot plný sily a energie – zmena životosprávy a nedostatok pohybu sa na ňom výrazne podpísali. Naviac Gagarin pri jednom svojom nepodarenom milostnom dobrodružstve (na jeseň roku 1961) utrpel pri úteku oknom tak ťažké poranenie hlavy, že už len to, bez akýchkoľvek ďalších propagandistických obmedzení, ho bezpečne diskvalifikovalo z akejkoľvek ďalšej šance letieť do vesmíru. Mohlo ho dokonca vyradiť i z jeho profesie vojenského pilota!
Možno ale nikto nemal odvahu Gagarinovi povedať, že do kozmu už nikdy nepoletí, možno si to nechcel pripustiť ani on sám, každopádne situácia bola v 60. rokoch taká, že sa Gagarin „pripravoval“ na svoj ďalší kozmický let… lietali ale iní.
Začiatkom roku 1968 Jurij Gagarin dokončil Žukovského vojenskú akadémiu. Vypracoval a obhájil svoju diplomovú prácu a bol opäť zaradený do letového výcviku. V marci potom absolvoval takmer dve desiatky vzletov s inštruktorom Serjoginem na podzvukovom prúdovom stroji MiG-15UTI, čo bola cvičná dvojmiestna verzia vyrábaná licenčne v českom Aero Vodochody. Na 27. marca 1968 boli plánované posledné dva štarty Gagarina spoločne s inštruktorom a na rovnaký deň i prvné dva samostatné štarty na stroji MiG-17. To bol pre Gagarina významný deň – veď sám nesedel vo vojenskom lietadle od okamihu, kedy bol v roku 1960 zaradený do kozmonautického výcviku. Len pre ilustráciu – za necelé 4 roky od začiatku svojej leteckej kariéry do chvíle, než prišiel medzi kozmonautov (1957-1960), nalietal Gagarin na najrôznejších strojoch 253 letových hodín, veľkú väčšinu z toho samostatne. Od tej chvíle až do svojej tragickej smrti (1960-1968) však len 78 hodín a to vždy bezvýhradne s inštruktorom.
V stredu 27. marca 1968 ráno je na ploche vojenského Čkalovsko-gromovského letiska neďaleko Moskvy a Hviezdneho mestečka pripravovaný MiG-15UTI číslo 18 k letu 625. Behom prvého vzletu má Jurij Gagarin predviesť len relatívne jednoduchú zostavu v letovej zóne vzdialenej zhruba 100 km od domovského letiska. Kto by si však myslel, že najslávnejší sovietsky kozmonaut bude mať k dispozícii tú najlepšiu leteckú techniku, bol by asi prekvapený – Gagarinov MiG má za sebou 12 rokov prevádzky a dve generálky, motor dokonca generálky 4 a k ďalšej veľmi blízko. Navyše bol stroj vybavený dvojicou prídavných nádrží. Prečo tomu tak bolo, zatiaľ nikto presne neobjasnil. Na úlohu, ktorú mal Gagarin predviesť, rozhodne tieto prídavné nádrže zvyšujúce dolet stroja, nepotreboval. Problémom týchto nádrží je, že výraznou mierou znižujú aerodynamické vlastnosti stroja. A že to nie sú prázdne slová, dokazuje fakt, že správanie MiGu-15UTI s týmito prídavnými nádržami nebolo skúšobnými pilotmi nikdy preverované v medziach a kritických situáciách stroja (napr. pri vývrtke či prudkom klesaniu). Dôvod? Bolo to príliš nebezpečné! Na druhej stranu je však nutné dodať, že pri štandardnom lete bol stroj s týmito nádržami bezpečný. Piloti vedeli, že ich na stroji majú a teda vedeli, čo s ním môžu robiť.
Gagarin so Serjoginem (ten bol mimochodom leteckým inštruktorom takmer všetkých sovietskych kozmonautov tejto éry) odštartovali v 10:18:45 miestneho času na plnenie svojej úlohy. V 10:25:50 hlási Gagarin riadiacej veži vstup do cvičného priestoru a začiatok plnenia úlohu. Ale už v 10:30:10, po ukončení prvého okruhu nad určeným priestorom, žiada Gagarin, pravdepodobne z rozhodnutia inštruktora Serjogina, o prerušenie letu a o povolenie návratu na základňu. Dôvodom je zlá meteorologická situácia v mieste cvičenia. Povolenie dostáva, prechádza na návratový kurz a začína klesať. Za necelú minútu sa však jeho stroj zaborí po takmer strmhlavom lete do zeme neďaleko obce Novoselovo… lietadlo je zničené, posádka mŕtva.
Hlavnú príčinu havárie je nutné hľadať v tej necelej minúte od okamihu posledného rádiového spojenia s vežou (kedy v Gagarinovom hlasu nebola žiadna známka problémov). Dnes už nikto presne neobjasní, čo sa v poslednej tragickej minúte udialo. Ako východzí fakt je braná teória, že Gagarinove lietadlo sa dostalo do vývrtky po zrážke alebo tesnom priblíženiu k neznámemu predmetu niekde vo výške okolo 3 500 metrov. Predpokladá sa, že Gagarin, aby zabránil zrážke, strhol svoj stroj do prudkej zatáčky a z nej, predovšetkým kvôli prídavným nádržiam pod krídlami, dostal stroj do vývrtky. Takúto situáciu však musí pilot Gagarinovho či Serjoginovho formátu bezpečne zvládnuť. Zdá sa, že i oni bezchybne pracovali na jej zvládnutí. Zradila však jedna maličkosť – podľa meteorologickej služby mali mať v okamihu vyletenia zo spodnej vrstvy hustej nepriehľadnej oblačnosti pod sebou zhruba 900 metrov priestoru, čo bola výška postačujúca na vyvedenie stroja na bezpečnú dráhu. Skutočnosť bola však iná. Pod sebou mali len necelých 600 metrov – predpoveď bola deň stará a chybná – a táto výška bola nedostačujúca. Modelovaním posledných okamihov letu bolo skutočne zistené, že lietadlu chýbalo zhruba 200 výškových metrov na záchranu.
Samozrejme, že sa pátralo a špekulovalo o tom, s čím sa mohol Gagarin zraziť alebo čo sa k nemu dostalo tak tesne, že ho donútilo urobiť prudký úhybný manéver. Uvažovalo sa o prístrojovom vybavení meteorologických balónov, riešila sa aj zrážka s kŕdľom vtákov. Ďalšími variantami bola pilotná chyba Gagarina alebo náhly poryv vetra, vzduchový vačok či oblačný jazyk, ktorý Gagarin omylom považoval za nebezpečnú prekážku. Nič z toho sa nepodarilo dokázať, ale ani s istotou vylúčiť. Ako najpravdepodobnejšia zostal variant tesného priblíženia Gagarinovho klesajúceho stroja k inému lietadlu, ktoré sa náhle vynorilo v takmer nepriehľadných mrakoch. V priestore, ktorým prelietal, sa ozaj pohybovalo ešte niekoľko ďalších strojov, žiadny z nich však nemal byť tak blízko, že by mohol k tomuto incidentu dôjsť. Všetky tieto lietadlá navyše sledovala radarová kontrola. Okrem jedného. Priestorom, kde sa pohyboval Gagarin so Serjoginom, prelietalo presne v čase havárie dodnes neznáme lietadlo Suchoj SU-11 (občas je v literatúre uvádzaný aj typ SU-15). Vie sa o ňom len toľko, že letelo z letiska Ramenskoje a malo byť vo výške zhruba 10 000 metrov – teda omnoho vyššie, než bol so svojím strojom Gagarin. Ale podarilo sa zhromaždiť niekoľko svedeckých výpovedí miestnych obyvateľov, ktorí videli lietadlo „ktorému šľahal z chvostu oheň“ ako sa po lete prudko dvíha do mrakov. Pri identifikácii podľa siluet išlo práve o v tej dobe prísne tajný Suchoj SU-11. Okrem toho niekoľko kozmonautov, ktorí neďaleko miesta nehody trénovali s vrtuľníkmi pristátie na Mesiaci (Leonov, Rukavišnikov, Dobrovolskij a Popovič), počulo charakteristický tresk prechodu lietadla na nadzvukovú rýchlosť – a to teda nemohlo ísť o starý podzvukový MiG-15!
Po páde lietadla do vývrtky (podľa simulácií a výpočtov bolo vývrtiek 3 až 5 a trvali maximálne 35 sekúnd) zhodnotili oba skúsení piloti situáciu – majú zle ovládateľný stroj (prídavné nádrže!) a kvôli hustej oblačnosti nevidia zemský povrch. Výsledkom bolo pravdepodobne rýchle – a treba dodať, že asi správne – rozhodnutie zastaviť rotáciu stroja a s jeho vyrovnaním počkať až uvidia zem a budú mať možnosť presne manévrovať. Podľa meteorologického hlásenia mali mať pod mrakmi ešte takmer 1 kilometer výšky, čo je dostatočné pre zvládnutie situácie. Keď stroj rútiaca sa takmer kolmo k zemi z oblačnosti vyletel, zistili piloti krutú skutočnosť – miesta už bolo málo. Na všetko bolo neskoro, dokonca aj na prípadnú katapultáž. O necelé 4 sekundy sa stroj zaboril v rýchlosti 680 km/hod (190m/s) pod uhlom dopadu 50 stupňov (piloti z takmer kolmého zostupu už skoro polovicu vyrovnali!) do zeme. V tej chvíli bola zvislá zložka rýchlosti (teda rýchlosť klesania) 145 m/s a preťaženie dosahovalo 10 až 11 G. Zo stroja samozrejme zostala len hromada ohoreného šrotu v hlbokej jame.
Ostatky oboch pilotov boli s náležitými poctami pochované pri Kremelskej stene na moskevskom Červenom námestí. Po Jurijovi Gagarinovi je pomenovaná planétka (1772)Gagarin a kráter na odvrátenej strane Mesíce.
(Tlačové prehlásenie Českej astronomickej spoločnosti a Astronomického ústavu AV ČR, v. v. i. číslo 112 z 26. marca 2008)
Autor: Dalibor Hanžl, Expresní astronomické informace, ČR
Preložila: Hana Kapolková